- Pri poklese teploty pod 250°C prechádza z disociovaného stavu do molekulového stavu, pričom vznikajú vysoké tlaky, ktoré spôsobujú praskavosť spojov hneď po zvarení.
- Určitá časť vodíka môže zostať v mriežkach feritu alfa a po určitom čase difunduje do miest najväčších zaťažení, kde premenou do molekulového stavu vytvára vo zvare dutiny (rybie oká), ktoré zoslabujú nosnosť zvaru a zvarový spoj sa láme.
- Ak pri ochladzovaní vzniká v teplom ovplyvnenej zóne martenzit alebo tvrdá rozpadová fáza dolné bainitického typu, vplýva vodík na vznik oneskorených trhlín a lomov.
Mangán sa nachádza v oceli ako základná dezoxidačná a odsírovacia prísada. Je rozpustený zväčša vo ferite a zvyšuje jeho pevnosť a húževnatosť. Veľmi malá časť je rozpustná v cementite a zväčšuje jeho stabilitu. Z hľadiska zvariteľnosti sa prejavuje znížením teploty premeny pri ochladzovaní a zvyšovaním prekaliteľnosti.
Kremík sa do ocele dostáva ako dezoxidačná prísada. Zväčšuje pevnosť feritu, zhoršuje tvárnosť ocelí za studená a spomaľuje fázové premeny v tuhom stave, čo sa veľmi nepriaznivo prejavuje v kvalite zvarových spojov najmä pri takom zváraní, kde zvar rýchlo chladne.
Hliník znižuje stabilitu cementitu a podporuje vznik feritu. Je silne dezoxidačným prvkom a má vysokú afinitu k dusíku, čo z hľadiska stability zvarových spojov je veľmi výhodné. V uhlíkových oceliach obyčajne sa nachádza v množstve 0,015 až 0,02 %.
Meď sa do ocelí dostáva najčastejšie z odpadu, resp. z niektorých druhov rúd. Zvyšuje odolnosť zvarových spojov proti korózii. V uhlíkových oceliach sa jej množstvo pohybuje maximálne do 0,35 %.
Zvariteľnosť nízkolegovaných ocelí
Nízkolegované konštrukčné ocele v porovnaní s uhlíkovými konštrukčnými oceľami obvyklých akostí majú lepšie a rovnomernejšie vlastnosti a vyššiu čistotu. Prísadové prvky zvyšujú pevnosť, prekaliteľnosť, húževnatosť, žiarupevnosť a pod Z prísadových prvkov sa pri týchto oceliach najviac používa mangán, chróm, nikel, molybdén a vanád Úplne rozpustný v železe je nikel. Ostatné prísadové prvky tvoria so železom substitučné tuhé roztoky.
V oceliach, ktoré obsahujú chróm, sa pri zváraní tvorí žiaruvzdorný oxid chromitý, ktorý výrazne zhoršuje zvariteľnosť najmä pri zváraní plameňom. Vo zvarovom kove a v teplom ovplyvnenej zóne pri pomalom ochladzovaní, ak zváraný a prídavný materiál neobsahuje stabilizačné prvky, vznikajú karbidy chrómu, ktoré ochudobňujú okolie o chróm a pôsobia ako vtrúseniny s vysokou tvrdosťou a krehkosťou. Okrem toho chróm zvyšuje prekalitefnosť.
Molybdén zvyšuje prekalitcľnosť a v teplom ovplyvnenej zóne spôsobuje vytvrdzovanie feritických zŕn karbidmi Mo2C, Fe^OjC.
Podobné vlastnosti má aj vanád. Často sa používa v kombinácii s molybdémom alebo nióbom.
Z hľadiska zvaritečnosti možno nizkolegované ocele rozdeliť:
- so zaručenou zvaritéľnosťou napr. 13 030, 15 124,15 130, 15 131, 15 222, 15 230, 15 231, 16 121, 16 220 a 16 231 do hrúbky 10 mm (resp. aj viac),
- s podmienečnou zvaritéľnosťou (najčastejšie s použitím predhrevu, dohrevu alebo tepelného spracovania, resp. ich kombináciou) napr. 13 320, 14 331,15 240, 15 513, 15 520, 16 221, 16 222, 16 320 a 16 322,
- s veľmi obťažnou zvaritéľnosťou napr. 15 241, 15 260, 15 261 a 15 334.
Tieto ocele sa neodporúča zvárať.
Nizkolegované ocele sú náchylné na vznik studených trhlín. Náchylnosť ocele na vznik studených trhlín pri zváraní podmieňuje štruktúrne skrehnutie (tvorba štruktúry citlivej na účinok vodíka), obsah difúzneho vodíka a tuhosť zváraného uzla.
Zvariteľnosť mikrolegovaných oceli
Mikrolegované ocele sa vyrábajú ako konštrukčné ocele a ich prednosťou sú zvýšené mechanické vlastnosti, najmä medza klzu (až do 700 MPa). Zvýšenie pevnostných vlastností sa získa:
- zjemnením zŕn (brzdením rekryštalizacie austenitu alebo prekážkami pri migrácii zŕn z hraníc),
- precipitačným vytvrdzovaním.
Ako mikrolegovacie prvky najčastejšie sa používajú Al, Nb, Ti a V, resp. Zr. Mikrolegúry v úhrnnom množstve neprevyšujú 0,15 % hmotnosti (pri Nb maximálne 0,05 %).
Zvariteľnosť týchto oceli závisí od základného zloženia a obsahu nečistôt. Čím je menší obsah uhlíka a nečistôt, tým je zvariteľnosť lepšia
Znižovaním obsahu uhlíka znižuje sa obsah perlitu, a tým sa oblasť rastu primárnych' zŕn posúva k teplote 1200oC. To umožňuje zvárať niektoré ocele bez predhrevu.
Nevýhodou mikrolegovaných oceli z hľadiska zvariteľnosti je prítomnosť sulfidov, sulfokarbidov a oxisulfidov. Množstvo týchto nečistôt a ich tvar vytvárajú podmienky pre vznik lamelárnych alebo horúcich trhlín.
Na vznik horúcich (likvačných) trhlín vplýva precipitácia sulfonitridov na hraniciach zŕn.
Pri tavnom zváraní časť mikrolegúr (predovšetkým Nb a V) premiešanim zvarového kovu so základným prechádza do zvarového kovu, kde pôsobí nepriaznivo. Znižuje jeho plastické vlastnosti a zvyšuje teplotu vrubovej húževnatosti.
Vplyv prvkov
Uhlík v maximálnej miere sa viaže na mikrolegujúce prvky a vytvára s nimi karbidy a karbonitridy. Tieto svojím rozložením vo feritických zrnách zvyšujú mechanické vlastnosti mikrolegovaných ocelí.
Mikrolegujúce prvky okrem schopnosti tvoriť s uhlíkom karbidy z hľadiska zvárania prejavujú sa ďalšími vlastnosťami.
Hliník má vysokú afinitu ku kyslíku a k dusíku. S kyslíkom vytvára oxid hlinitý (Al2Oj), ktorý sťažuje zváranie najmä pri rýchlom chladnuti zvarového kúpeľa. S dusíkom vytvára stabilné nitridy, a tým potláča náchylnosť na starnutie zv árových spojov.
Niób pri transformácii austenitu precipituje v tvare karbonitridov, a tým vytvrdzuje feritické zrná. zabraňuje rastu austenitických zŕn, zvyšuje počet kryštalizačných zárodkov, a tým zjemňuje feritické zrno. Znižuje kaliteľnosť, zvyšuje medzu tečenia a pevnosti. Pri tavných zváracích procesoch urýchľuje nitridačné procesy, a tým zlepšuje zvariteľnosť oceli.
Titán má veľkú afinitu ku kyslíku, dusíku a uhlíku. V dôsledku toho je veľmi dobrým dezoxidač-ným prvkom. Viazaním dusíka na nitridy titánu potláča náchylnosť na starnutie zvarových spojov.
V teplom ovplyvnených zónach stabilizuje uhlík. .
Vanád má podobné účinky ako pri nízkolegovaných oceliach.
Zirkón z hľadiska zvárania má veľmi dobrý dezoxidačný a denitridačný účinok. Jeho nevýhodou je, že oxidy zirkónu netvoria zoskupenia, a preto veľmi pomaly vyplávajú zo zvarového kovu, čo veľmi sťažuje zváranie pri rýchlom chladnuti zvarového kúpeľa.
Pri tavnom zváraní mikrolegovaných oceli vzniká vo zvare a vedľa zvaru podobne ako aj pri uhlíkových a nízkolegovaných oceliach zhrubnutie zŕn, a tým aj pokles pevnosti. Pokles pevnosti kompenzuje transformačné spevnenie tvorbou bainitickej rozopadovej zmesi alebo martenzitu.
Zvariteľnosť vysokolegovaných oceli
Vysokolegované ocele sa najviac používajú na výrobu zariadení v energetike, v chemickom a potravinárskom priemysle. Možno ich rozdeliť na:
- feritické a poloferitické ocele,
- martenzitické alebo martenziticky starnúce ocele,
- austenitické CrNi ocele.
Feritické a.poloferitické ocele
Feritické chrómové ocele obsahujú 18 až 30 % Cr. Sú to magnetické a nekaliteľné ocele. Ohrevom ich nemožno dostať do austenitického stavu, lebo oblasť alfa fázy dosahuje až k solidu.
Pri obsahu chrómu nad 25 % pri pomalom ochladzovaní a pri dlhšej výdrži na teplote 500 až 800°C vzniká v týchto oceliach intermetalická fáza, tzv. sigma fáza. Je tvrdá, krehká a spôsobuje krehkosť oceli. Vo zvarových spojoch vzniká sigma fáza v TOZ pri nevhodne zvolenom postupe zvárania.
Feritické ocele sú obťažne zvariteľné. V teplom ovplyvnenej zóne vzniká pri väčších teplotných príkonoch hrubozrnná štruktúra, ktorú vzhľadom na to, že feritická oceľ nemá transformačné premeny, nemožno odstrániť.
Martenzitické ocele
Martenzitické ocele sú magnetické a kaliteľné na vzduchu. Martenzit vzniká pri pomerne nízkych teplotách (300 až 200°C) a vyznačuje sa vysokou tvrdosťou a nízkou ťažnosťou. Preto pri zváraní sa musí používať predhrev a po zváraní tepelné spracovanie.
Voľba prehrevu závisí od chemického zloženia, zložitosti konštrukcie, hrúbky steny a pod. Najčastejšie sa používa predhrev na teploty 200 až 250°C ak C 0,1 % ale 0,2 % a nad 250 ak C 0,2 %.
V tomto prípade sa používa aj dohrev. Ak C 0,1 %, predhrev sa nemusí použiť.
Po tepelnom spracovaní po vzniku disperzných karbidov vo feritickej štruktúre získava zvarový spoj vhodnú kombináciu pevnostných a plastických vlastností. Na zabezpečenie lepšej zvariteľnosti znižuje sa pri týchto oceliach obsah uhlíka a pri oceliach sa zvoli také zloženie, aby obsah delta feritu po austenitizačnej teplote bol čo najmenší.
Pri nesprávnom zváracom režime vznikne v podhúsenicovej zóne tvrdý a krehký martenzit, citlivý na vruby. Súčasne sa zvyšuje hladina vnútorných napätí, a tým sa zvyšuje náchylnosť zvarového spoja na krehké porušenie.
Ocele určené pre vyššie teploty sú v porovnaní s klasickými legovanétíSte molybdénom a vanádom. Ocele pre stavbu vodných turbín niklom (1 až 6 % Ni).
Martenziticky vytvrditeľné ocele
Martenziticky vytvrditeľné ocele sa uplatňujú vo zváraných konštrukciách a v chemickom priemysle. Ide o ocele s obsahom 8,5 až 9 % mangánu, 0,10 až 0,13 % uhlíka, 0,15 až 0,30 % kremíka a znížený obsah síry a fosforu. Majú veľmi dobré plastické vlastnosti aj pri záporných teplotách, dobrú zvaritcľnosť a štruktúrnu stabilitu.
Mechanické vlastnosti týchto oceli závisia od charakteru martinzitu (od jeho subštruktúry, hustoty mricžkových porúch, stupňa rekrystalizácie, morfológie, prítomnosti iných fáz a pod.).
Konkrétny postup zvárania a voľba parametrov sa určuje podľa chemického zloženia.
Auslenitické ocele
Austenitické CrNi ocele sa od feritkkých a martenzitických oceli odlišujú predovšetkým vyššou húževnatosťou, ťažnosťou a nižšími tranzitnými teplotami. V žíhanom stave nemajú medzu klzu a môžu sa deformačné spevniť bez vzniku skrchnutia.
Zvariteľnosť austenitických CrNi oceli ovplyvňuje:
- citlivosť na tvorenie trhlín za tepla vo zvarovom kove,
- vznik karbidov chrómu a karbidových filmov v tepelne ovplyvnenej zóne pri nestabilizovaných oceliach,
- vznik intermetalickej sigma fázy.
Vznik trhlín za tepla najčastejšie podnecuje tvorba tenkých oxidových filmov alebo karbidových obalov po hraniciach zŕn, ktoré okrem trhlín spôsobujú krehkosť teplom ovplyvnenej zóny a náchylnosť
ku korózii.
Vznik karbidov závisi od viacerých faktorov, z ktorých najdôležitejšie sú:
- chemické zloženie (obsah uhlíka má byť menší ako 0,03 %).
- čas zotrvania na teplote 650 až 850°C (čím dlhší čas, tým vhodnejšie podmienky pre tvorbu karbidov).
Tvorbe karbidov chrómu zabraňuje prítomnosť stabilizačných prvkov, ak sú v oceli prítomné. Uhlík sa viaže prednostne s týmito prvkami a netvoria sa karbidy chrómu.
Zvariteľnosť liatin
Liatina je zliatina železa s uhlíkom s obsahom uhlíka viac ako 2 %. Je jedným z najstarších a najpoužívanejších materiálov, a to najmä pre jednoduchosť výroby a dobré zlievárenské vlastnosti a nízku cenu. Za základný druh liatin sa považujú sivá a biela liatina
Sivá liatina má najčastejšie nasledujúce chemické zloženie: 2,5 až 3,6 % C; 1,2 až 2,4 % Si; 0.4 až 0,8 % Mn; 0,2 až 1,2 % P a 0,08 až 0,12 % S.
štruktúra sivej liatiny, v ktorej sa nachádza grafit najčastejšie v tvare lupienkov, môže byť feritická, feriticko-perlitická alebo perlitická
Podľa spôsobu výroby možno sivú liatinu rozdeliť na sivú s lupienkovým grafitom alebo očkovanú.
Biela liatina má uhlík vo viazanej forme ako cemenit (FejC). Obyčajne ide o zliatinu s malým obsahom 'kremíka, a preto jej tuhnutie je v zhode s metastabilným rovnovážnym diagramom Fe-Fe,C. Biela liatina je veľmi tvrdá a krehká. Používa sa na výrobu súčiastok vzdorujúcich oteru alebo sa z nej žíhanim získava liatina temperovaná (feritická, feriticko-perlitická alebo perlitická), ktorá má menšiu tvrdosť, dobrú pevnosť v ťahu a húževnatosť.
Z výroby odliatkov pripadá na odliatky zo sivej liatiny asi 78 %, z temperovanej asi 4 % a zvyšok sú odliatky z oceli.
Zvariteľnosť sivých liatin ovplyvňuje:
- základná štruktúra, množstvo a tvar vylúčeného grafitu,
- množstvo privedeného tepla do zvaru a rýchlosť ochladzovania,
- nízke hodnoty húževnatosti.
Ak ide o zváranie súčiastok z liatin, ktoré sa už použili v prevádzke, zvariteľnosť ovplyvňuje aj znečistenie liatinových súčiastok mastnotami, plynmi alebo inými nečistotami.
Z hľadiska zvariteľnosti je výhodnejšia feritická štruktúra liatin. Pri zváraní perlitickej liatiny je väčšia náchylnosť na vznik nerovnovážnych stavov, a tým aj vnútorných napätí, ktoré často ústia do vzniku trhlín. Grafit reaguje s reakciami v plameni, v elektrickom oblúku a pôsobí najmä na vznik pórov. Okrem toho tvorí na zvarových plochách plynové podušky a zabraňuje styku prídavného a zváraného materiálu. Pri vhodných podmienkach difunduje uhlík do okolitých zón okolo grafitu a spôsobuje tvorbu krehkých štruktúr.
Zvariteľnosť medi a jej zliatin
Zvariteľnosť medi
Zvariteľnosť medi ovplyvňujú predovšetkým jej fyzikálne vlastnosti, chemické zloženie a stav pred zváraním.
Z hľadiska fyzikálnych vlastností zvariteľnosť ovplyvňuje veľká tepelná vodivosť, tepelná rozťažnosť, zmrštívosť a zníženie plastických vlastnosti v intervale 350 až 650°C a pri zváraní elektrickým odporom aj elektrická vodivosť.
Z hľadiska chemického zloženia zvariteľnosť medi výrazne ovplyvňujú niektoré nečistoty (kyslík, vodík, olovo, bizmut, síra, fosfor, hliník a pod.).
Kyslík s meďou vytvára dva druhy oxidov. Oxid meďný (CiijO) a oxid meďnatý (CuO). Z hľadiska metarulgickej zvariteľnosti medi je nepriaznivejší oxid Cup, ktorý sa v kvapalnej medi čiastočne rozpúšťa, v tuhej medi je nerozpustný a tvorí špeciálnu fázu - oxidové zrná alebo pri liatom materiáli eutektikum Cu-CUjO.
Prítomnosť eutektika v liatej medi zhoršuje jej mechanické vlastnosti, predovšetkým húževnatosť.
Zvariteľnosť technickej medi úzko súvisí s charakterom kryštalizácie fázy Cu20 a jej rozložením vo zváranom materiáli. V teplom ovplyvnenej zóne v bezprostrednej blízkosti línie tavenia a vo zvarovom kove vzniká lejacia štruktúra s vylúčeným eutektikom. Veľkosť tejto zóny ovplyvňuje preto aj výsledné vlastnosti zvarového spoja.
V oblasti zvarového kovu možno množstvo lejacej štruktúry účinne ovplyvniť dezoxidáciou zvarového kúpeľa Najúčinnejšími dezoxidátormi sú fosfor, kremík a mangán, ktoré sa do zvarového kúpeľa pridávajú prídavnými materiálmi.
Zvariteľnosť mosadze
Taviaca teplota medi je vysoká (1 083°C), pri zinku je nízka (419,46"C). Zinok sa pri teplote 905°C vyparuje.Preto pri zváraní mosadzí sa čiastočne odparuje zinok. Vyparovanie zinku pri zváraní mosadzi je tým intenzívnejšie, čim je vyšší obsah zinku v zliatine a čim je väčšie prehriatie zvarového kúpeľa Vyparujúci sa zinok okrem toho, že podporuje vznik pórov a dutín, môže za určitých podmienok nepriaznivo ovplyvniť mctarulgický proces a zhoršiť vlastnosti zvarového spoja
Vyparovanie zinku možno obmedziť:
- voľbou metódy zvárania,
- použitím taviva na báze bóraxu a kyseliny boritej,
- vytvorením oxidu zinočnatého na povrchu kúpeľa.
Aj keď vyparovanie zinku sa výrazne podieľa na vzniku pórov, za hlavnú príčinu pórovitosti sa považuje vodík.
Z hradiska zvariteľnosti za škodlivé nečistoty možno považovať síru, bizmut, arzén/antimón, cín a hliník
Zvariteľnosť bronzov
Zvariteľnosť cínových bronzov
Pri zvirani cínových bronzov zvariteľnosť zhoršuje:
- náchylnosť dnového bronzu na naplynenie,
- náchylnosť cínového bronzu na likváciu cínu (oddeľovanie cínu od medi),
- zväčšuje objemovú zmršivosť.
Naplynenlm dnového bronzu vytvárajú sa podmienky na vznik pórov a dutín.
Dosiahnutie rovnovážneho stavu pri zváraní cínového bronzu je obťažné. Preto pri zváraní dnového bronzu s vyšším obsahom cínu v oblasti spoja vždy nastáva určitý nerovnovážny stav, ktorý znižuje najmä mechanické vlastnosti.
S rastúcim obsahom dnu zhoršujú sa aj metalurgické podmienky zvárania Rastie náchylnosť cínových bronzov na naplynenie, a tým vzniká pórovitosť, a často aj praskávosť za tepla Okrem toho pri teplotách nad 400°C zvarovč spoje krehnú.
Zvariteľnosť hliníkových bronzov
Zvariteľnosť hliníkových bronzov sťažuje oxid hlinitý (ALO,), ktorý má vysoký bod tavenia a tvorí sa na povrchu bronzu alebo v procese zvárania.V porovnaní s cínovými bronzami tuhnú hliníkové bronzy v úzkom intervale teplôt a majú nižší koeficient objemovej rozťažnosti. Podobne ako dnové aj hliníkové bronzy krehnú pri teplotách nad 400°C. Okrem toho majú vysokú náchylnosť na naplynenie.
Zvariteľnosť kremíkových bronzov
Kremíkové bronzy možno považovať za materiály s dobrou zvariteľnosťou. Problémom pri zváraní týchto bronzov je prítomnosť oxidu kremičitého Si02 s pomerne vysokou teplotou tavenia (1 710°C), ktorý vzniká ako produkt oxidačného procesu pri vyšších teplotách. Kremíkové bronzy s prísadou niklu sú obťažnejšie zvariteľné Sú to vytvrdzovateľné zliatiny, a preto pri zváraní treba počítať s tepelným ovplyvnením, ktoré vytvrdzovateľný účinok zruší.
Zvariteľnosť hliníka a jeho zliatin
Na kvalitu zvarového spoja z hliníka a jeho zliatin vplýva rad činiteľov, ktoré možno rozdeliť do troch skupín.
- Materiálové činitele, ku ktorým sa počíta chemické zloženie, výroba a spracovanie.
- Technologické činitele, čiže príprava materiálu pred zváraním, spôsob zvárania, rýchlosť ohrevu a rýchlosť ochladzovania.
- Činitele požadovaných úžitkových vlastností zvarového spoja.
Zvariteľnosť hliníka ovplyvňuje:
1. Veľká afinita ku kyslíku, ktorý zapríčiňuje tvorbu oxidovej vrstvy ALO, s vysokou teplotou tavenia (asi 2 050°C) a vyššou hustotou (3,96 gem1), ako má základný materiál (2,7 g.cm4). Tento oxid zabraňuje metalickému spojeniu základného a prídavného materiálu. Pred zváraním sa musí zo zvarových plôch odstrániť a v procese zvárania zabrániť jeho tvorbe.
2. Veľký koeficient lineárnej rozťažnosti spôsobuje veľké napätia a deformácie, pričom napätia bývajú často príčinou vzniku trhlín vo zvarových spojoch. Vplyv koeficientu lineárnej rozťažnosti možno regulovať množstvom privedeného tepla a tepelným spádom.
3. Vznik precipitačných procesov pri niektorých zliatinách v tepelne ovplyvnenej oblasti základného materiálu. Týmito procesmi sa znižujú mechanické vlastnosti a odolnosť proti korózii v teplom ovplyvnenej zóne.
4. Rozdielne mechanické vlastnosti hliníka a jeho zliatin v tvárnenom a liatom stave.
5. Veľká rozpustnosť plynov v hliníku a jeho zliatinách (najmä vodíka). Zabrániť prístupu plynov do zvarového kúpeľa z atmosféry možno použitím dobrej plynovej alebo ta vi vo vej ochrany. Odchod plynov zo zvarového kúpeľa sa dosiahne pomalším chladnutim zvarového kovu a jeho premieša-vanlm.
Na dosiahnutie kvalitného zvarového spoja titánu a jeho zliatin je potrebné:
- Obmedziť obsah škodlivých prímesí (O, N, H, C) v základnom aj prídavnom materiáli na najmenšiu mieru.
- Dodržať kovovú čistotu zváradch plôch a povrchu prídavného materiálu.
- Chrániť zvar a jeho okolitú oblasť pri tavnom zváraní inertným plynom dostatočnej čistoty (Ar min. 99,9 %).
- Zvoliť optimálne parametre zvárania
Zvariteľnosť olova
Olovo sa používa všade tam, kde sa vyžaduje dobrá odolnosť proti agresívnym prostrediam kysdín. Bod tavenia olova je 327°C, hustota 11,34 Vg.dm". Pre nízky bod tavenia sa olovo používa len do pracovných teplôt max. 110°C. V chemickom priemysle sa používa len technicky čisté olovo, čiže 99,92 %, ktoré je najodolnejšie proti korózii.
Na zváranie nie je vhodné tvrdé olovo, pretože spôsobuje skrehnutie zvarových spojov. Ako zdroj tepla sa používa kyslikovo-vodíkový plameň, ktorý je v porovnaní s kysllkovo-acetylénovým menej tepelne intenzívny. Plameň sa zvolí mäkký, aby sa riedko tekutý kov nerozfukoval, resp. nedeformoval.
Na koreňovej strane zvaní sa používajú podložky. Zváraný materiál sa musí dôkladne očistiť od povlaku oxidu olovnatého. Ako prídavný materiál sa používajú tyčky alebo pásy z čistého olova Zvára sa bez použitia taviva.
V praxi sa najviac vyskytuje nanášanie olova na oceľový základ, ktorý treba najskôr opieskovať, odmastiť a natrieť kyselinou chlorovodíkovou, pocínovať, a až potom ho možno pooloviť.
